AGORA
"AD PAENITENOUM PROPERAT, CITO QUI IUDICAT - Kto neuvážene súdi, je na najrýchlejšej ceste k ľútosti "
Publilius Syrus, Myšlienky .
.....................................................................................................................................................................
Je mi vlastné čudné, vôbec načínať takúto tému. Nemám s ňou nič spoločné a nič podobné som nezažila. Dnes som hľadala na internete niečo o prechladnutí močového mechúra. Nezľaknite sa. O tom tento článok nebude. Neviem ako som sa cez ženské stránky dostala k diskusiám. Nie hociakým. Vždy sa naskytne určitá téma, kde ľudia diskutujú a dokazujú si práve tú svoju pravdu. No pri čítaní týchto riadkov mi začal stúpať tlak.
Ľudia majú tendenciu všetko odsudzovať. Kritizujú všetko, o čom vlastne sami nemajú ani poňatie. Netušia ako sa človek cíti, zachová v určitej situácii a prečo. Je to práve dôvodom, prečo som sa ja osobne naučila nesúdiť. Nesúdiť, pokiaľ danú situáciu nepoznám dobre, pokiaľ som ju nezažila ja sama. Dosť už rečí.
Všetko sa začalo krátkymi článkami o ženách. Žene, ako milenke. Ako inak by to mohlo byť, že v diskusných príspevkoch bol každý druhý o tom aká je takáto dotyčná Pa a Pi...avšak o tej druhej strane, mužovi, ktorý podobný "zločin" pácha nebolo nič poburujúce. Ako som už spomenula. Nesúdim. A samozrejme, ani v tomto prípade nesúdim ani diskusiu, a ani prispievateľov. Je pre mňa však poburujúce, aké dokážu mať ľudia názory...
Každý z nás túži po láske. Po šťastí. Po niečom, čo nás úplne naplní. Preto, skúšame mnohé veci. Snažíme sa nájsť vhodného človeka, s ktorým by sme mohli zostarnúť. Prejdeme mnohými prekážkami aby sme dosiahli šťastie, a aby sme dostali opätovanú lásku a starostlivosť. Nejdem konkretizovať. Som však žena a viem, ako to chodí. Máme vzťah, počas školských čias, ktorý je skvelý, napĺňa nás. Ale príde čas keď chceme nachvíľu žiť bez "reťazí", a tak sa toho pekného vzdáme. V tej dobe ešte netušiac, že to bolo to pravé orechové. Ako by sme aj mohli, keď sme sami ešte deťmi. Prejde nejaké obdobie, začne nám chýbať puto. Niekto, o kom sme vedeli, že sa o neho vždy môžme oprieť. Ľutujeme, naše zlé rozhodnutie o rozchode. Tak v dôvere, že to bude také isté padáme do nepodarených, bolestivých vzťahov, ktoré nás len ničia. Prejde pár rokov tým , že si hovoríme, takto je to OK. Neni to to, čo naozaj chcem ale aspoň nie som sama a je tu niekto, keď moja rodina a blízki sú tak ďaleko. Je to fajn, kým možno to, čo bolo prvotne OK začne prechádzať nielen do bolesti a sĺz, ale prichádza to, že si začnete navzájom ubližovať. Poviete si STOP! Radšej takto nebudem žiť a budem odkázaná sama na seba. A BUM! V jeden krásny deň, stretnete človeka, ktorý je práve "TEN"...
Je tu však príliš veľky zádrhel. Peň, ktorý sa nijakým spôsobom nedá obísť. Ten, o ktorom vieme, že je pravý, je už pravým niekoho iného. Pár rokov má totiž vzťah. Vzťah ako taký, by až takým problémom nebol. Skutočnym problémom je tu však prsteň, ktorý nosí na ľavej ruke a sľub, ktorý dal niekomu inému. Akoby to nestačilo, muž, ktorý je nám srdcu blízky, má s niekým spoločných potomkov. Minulosť, ktorá sa nedá vymazať. Prítomnosť, v ktorej žije a nepredvídateľnú budúcnosť, so ženou, s ktorou posledné roky zdieľa periny. Žena, ako osobnosť, dokáže byť veľmi silný tvor. Dokáže odolať a neriadi sa tým, čo má medzi nohami ale srdcom a v neposlednom rade hlavou. Vcíti sa do situácie inej osoby, inej ženy. Tak odoláva ne/chcenému. Veľmi dlho a úzkostlivo premýšľa o všakovakých dopadoch, svojich činov. No napriek svojej povahe a sile neodolá. Je to vo väčšine prípadov z príčiny príťažlivosti a slov aj tej druhej strany. Avšak tá, by mala mať viac rozumu. Je jedno koľko má kto rokov, či koľko má toho za sebou. Raz dal predsa sľub, ktorý treba dodržať a ak nie, musí byť pevne rozhodnutý, že to tak chce. Pevne rozhodnutý o tom, že príjme následky svojich činov. Neberúc teraz do hľadiska pozíciu jeho manželky. Berme to z pohľadu "tej druhej. Túžiac po láske, začne veriť tomu, čo možno nie je reálne. V momentoch, keď je s milovaným človekom, vie, že to tak má byť. Nadíde však večer. Cesty sa rozdelia. Ale ona nie je tá, s ktorou si jej milovaný líha do postele. Nemá sa ku komu pritúliť, nemá ju kto zohriať, kto jej pomasíruje nohy, po ťažkom namáhavom stresu plnom dni. Nie je tam človek, ktorého miluje, aby si s ňou pozrel film, s kým by si vychutnala chutnú večeru, ktorá jej vyvoniava na kuchynskej linke. Hlavou jej stále vŕta, vzdám to. Nechcem to. Potrebujem a chcem viac! Chcem si s nikeým prenajať garzónku, spoločne splácať leasing na auto, prebalovať deti a spoločné vstávať na zvoniaci budík a dať si spoločnú rannú sprchu. Prídu slzy, pocit samoty, pocit beznádeje. Som pevne rozhodnutá. Zajtra je to naposledy. Zajtra spravím za tým všetkým bodku. Nastane však zajtra, keď v náručí muža zabudne na svoje pochybnosti. Zabudne na to, čo cítila včera po návrate spoločne stráveného dňa, domov, do prázdneo bytu. Znovu cíti blízkosť a lásku v danom okamihu. A príde znovu ďaľšie, ďaľšie, a ďalšie zajtra , či napozajtra. Nerobí však nátlak. Akoby aj mola, veď aj v očiach svojej lásky vidí trápenie. Cíti snahu, naslícha svojmu srdcu a verí, že slová sa naozaj splnia. Nevieme však s istotou povedať, ako príbeh skonči. Bude jej, či nebude. Vzdá sa, či nevzdá sa. Nie je to dilema, je to niečo, čo mnohokrát nemá správne východisko, nemá správne riešenie. 
Pýtam sa teda znovu. Je takáto žena hodná odsúdenia?! Pýtam sa ešte raz. Je takáto žena v niečom vinná?! Odpovedajte si sami. Nie som na strane nikoho. Ani ženy ani mužov, na strane "druhej" ani na strane manželky a chápem aj muža. Viem však, že nesúdiť, je to jediné a správne, čo by sa ľudia mali naučiť! Nie sme črepinový súd a ani nebudeme ľudí trestať ukameňovaním. Každý má právo žiť a to práve tak, ako to život prinesie. No a nakoniec ; "ABSOLVERE NOCENTEM SATIUS EST QUAM CONDEMNARE INNOCENTEM - Je lepšie oslobodiť vinníka, ako odsúdiť nevinného " (Právna zásada) .
Julie.
(Zdroj obrázkov;Google;)