Ani neviem kde mám začať. Nie som prozaická duša, no dúfam, že Vás môj príbeh osloví. Všetko okolo nás sa začalo kopiť. Choroby, starosti, neštastie. Svoju vlastnú matku som ani nespoznávala. Chudla, nemala energiu a ja som sa na to už dlhšiu dobu nedokázala pozerať.

Pred siedmimi rokmi nám zomrel ocino a zároveň aj mamina najväčšia láska,a opora. Ostali sme len dve. Pri každej príležitosti som sa snažila jej niekoho nájsť, no ona len mávla plecom. Nikto sa jej nepáčil ani jeden nebol jej ideál. Je neskutočne vyberavá. Proste katastrofa! Sedem rokov bez lásky, bez človeka, ktorý vás podrží a ktorému zveríte aj tie najväčšie tajomstvá. Stop! Stop samote !

 Tak, a začnem už svojím príbehom.  Jedného krásneho dňa ma začal ukrutne bolieť chrbát. Žiadne lieky mi nepomáhali, vôbec som nevedela čo mi je. Neostávalo nič iné, len navštíviť lekára, ktorý mi napokon predpísal rehabilitáciu. Kým sme s mamou čakali na výsledky,niekto si ku nám prisadol. Dáky chlapík s čiernymi vlasmi a s kartotékou v ruke. Bavili sme sa a ja som si  nestihla všimnúť ani to, že si ho celého prezrela od hlavy až po päty. Napokon mi povedala, že pri mne sedí krásny mladík. Hneď som spozornela! „ Ide sa na vec! „ v duchu som si šepla. 

Mama z  rehabilitácie musela odísť a nechala ma tam samú v spoločnosti  modrookého pána. Ja, samozrejme so svojou otravnou povahou, ktorá v sebe nemá ani štipku hanby, som sa ku krásavcovi vrátila a vybalila na neho pár otázok. „ Ahoj, počuj mojej mame sa veľmi páčiš daj mi prosím ťa svoje telefónne číslo“. Celý zčervenel.“Nejaká šialená baba ma otravuje na rehabilitácii“ pomyslel si asi. Zaskočený zo situácie mi aj tak nadiktoval svoje číslo. Po obede som mu zavolala a dohodla im rande. Mama ma išla zabiť, no mne to bolo jedno. Z jedného rande ich bolo napokon osem a moja matka je konečne šťastná. Správa sa ako malá pubertiačka. Stále žiari, žije naplno. A keby ste videli ten jej zamilovaný úškrn, ktorý mi každodenne predvádza. Je rozkošná. Ledva ju vidím doma, no vždy mi odfrfle „ je to len tvoja vina“ Sú spolu, je im fajn a verím, že to bude aj naďalej takto pokračovať. Dúfam, že svoj odvážny krok nikdy neoľutujem.

Moja filozofia- Náhodné stretnutie na rehabilitácii? Blbosť! Nihil sine causa- náhody neexistujú...

(Zdroj obrázkov;https://inspirational-images.tumblr.com/)