TALIZMAN...alebo konečne triezva.

V prvom rade by som sa, vo vlastnom mene, rada ospravedlnila za dlhú úmlku. Avšak pochybujem, že by niekto krvopotne vyhľadával moje slovné výplody. Ale keby ste sa náhodou predsa užierali od nudy a klepali nechtami o stôl, trasúc sa očakávaním, musím sa priznať; Uniesli ma mimozemšťania. Teda aspoň tak som sa na krátku dobu cítila. Teraz prebudená z mimózi, snažíac sa vytriezvieť z elixíru hnevu a cocktailu falošných citov pre chvíľkové potešenie, a v neposlednom rade, vyliečená z otravy metylalkoholom, píšem túto úvahu..

Aj keď si nezakladám na materiálnych veciach, prevediem na nejakej z nich príklad.  Predstavím si, že to, o čom píšem, som odložila do šuflíka. Viem, že je asi tam, ale už ju nechcem vyberať. Určite každý z nás, mal niečo, čo nosil roky rokúce. Napríklad prívesok. Talizman, ktorý vysel na našom krku už tak dlho. Patrí do nášho života. Je to niečo, na čo sa pozrieme kedykoľvek nám je ťažko . Niećo, čo nás stráži. Mení sa v priebehu času tak, ako sa meníme my. Sfarbuje sa podľa toho, čo máme na sebe. Prežil s nami tak veľa, a predsa sme ho nestratili. Občas, si ho na chvíľu zložíme. Hovoriac si, už sa mi nehodí. Už to nie je to, čo bývalo. Už ho vôbec nepotrebujem. Niekde ho zapotrošíme, prekladáme z jedného miesta na druhé, možno náhodou spadne do odtoku, či vo výre hnevu a v nejakom amoku ho spláchneme v záchode. Odkladáme ho do krabice, zahodíme do rieky, aby ho už konečne odplavilo. Proste, chceme sa ho konečne zbaviť. Vraviac si, načo mi vlastne je. Prehliadajúc to, že nás k nemu viaže nejaký citový vzťah a spomienky. Ale čo ak, sa ten prívesok, možno ošúchaný, hrdzavý, znovu a znovu objaví. Povieme si, asi má patriť do môjho života. Tak teda nosiť ho, či nie? Nikomu z vášho okolia sa už nepáči, pre vás samých je už tak ťažký. Tak ho teda znovu zložíme. Pozrieme sa do zrkadla a aj keď ho na sebe už nemáme, stále ho tam vidíme. Pretože tam patrí. Tak teda, ako sa ho zbaviť? Čo spraviť preto, aby tá maličkosť, už nebola tá jediná vec, ktorá pasuje ku všetkému. Prispôsobuje sa vašej osobe, a ba čo viac, stále sa vám páči a viaže sa k vám tak silne, až vám retiazka , na ktorej vysí, vyrezala jazvu na krku. Chceme zabudnúť. Kupujeme si stále nové a nové šperky, strieborné, zlaté, niekto možno aj diamantové, všetky pripadajú však ako bižu v porovnaní s naším obľubeným. Chceme sa toho obyčajného, ničoho, vzdať tak veľmi, a pri tom ho chceme mať navždy, pretože, to obyčajné, je tak krásne, a to zbytočné, je také dôležité, že?! 

Kľudne by som mohla hrať v Nad zeminou, Zlatej žile alebo inej strašne zaujímavej telenovele a plakať nad rozliatým mliekom denno-denne. Kto by tušil, že som taká dobrá herečka, keď viem obalamutiť ešte aj samú seba. Tvrdiť tej mojej osobe vo vnútri, že necítim, lebo nechcem. Sme takí, akí sme. Môžeme pred sebou hrať hru na schovávačku a predstierať. Môžeme sa tváriť, že dokážeme niekomu ublížiť. Ignorovať. Nebáť sa. Môžeme predstierať všetko na svete od citov, cez lásku, orgazmus, nasýtenosť, úsmev a šťastie, dokonca môžeme predstierať aj samých seba, ale jediné čo sa stane je, že sa raníme. A ešte ako. Nenarážam vyslovene na lásku, ak to niekto tak pochopil. V živote, môže byť dôvodom predstierania čokoľvek. Avšak je horšie keď žijeme a vieme, že to tak nemá byť. Teda, asi má, keď to tak je, lenže je také ťažke žiť inak ako by sme chceli. Som pokrytec. Priznávam. Asi je to tak už dlho. Nehovorím o trápení, lebo sa to tak nazvať nedá. Je to len ten pocit. Patríš ku mne, ty a nie iný, tak prečo to je takto. V mojom živote je veľa šperkov, mnoho perál. Veľa možností. Veľa pocitov, že práve to ono je už nadlho. Nekonečne vecí, nehraných a nepredstieraných. Radosti a potešenie. Ale ani jedna chviľa asi nie je taká ako čo i len sekunda s tým "čo sme tak dlho nosili."

"Keď niečo naozaj milujeme, musíme to nechať ísť. Keď sa to vráti je to naše, ak nie, nikdy ani nebolo. " Neviem zase aký múdry človek vyslovil túto myšlienku. Je pravdivá? Kladieme si rečnícku otázku, my bezradné bytosti. Bojujeme nie len s ťažkou situáciou, že sme sa vzdali chcene-nechceného, lebo takto to je lepšie (síce pre koho), ale ešte aj so sebazapieraním. Nejak neviem prísť na odpoveď. Ale, čo ak to, čo milujeme jednoducho nechce odísť. Ak aj áno, je to len na krátku chvíľu a vždy sa vracia. Vracia sa aj ten pocit? To, že dúfame. Alebo je to niečo naozaj naše. Zásuvka so šperkami sa vždý náhodne otvorí, samá od seba, a vypadne len tá malinkatá vec, zaľahnutá prachom. Je také tažké nasadiť si nové náušnice, keď nevieme zložiť to, čo sme mali doteraz. Pravdou je, že nás drží myšlienka, spomienka na to, čo sme len predstierane nechali odísť, alebo nenechali odísť úplne. Nikdy sa totiž nedá utiecť pred vlastnými pocitmi , ľuďmi a sám pred sebou. Nahovárať si, že to niečo, už nie je, ten niekto už neexistuje. Zahodiť talizman bez akejkoľvek snahy. Po čase nadíde slabá chvíľka. Pozriem sa do zrkadla, potichu si šepnem...áno, si to, čo mi chýba. Bez neho nie som to, čím som bývala.

By Julie, uverejnené 21. novembra 2012