Odišli. Rozlúčili sme sa. Dúfam, len na krátku dobu, avšak mne sa tisnú slzy do očí. Nie ani tak od smútku, skôr od dojatia. A preto musím písať... "Tetuška Galina" mi privolala myšlienky, nielen na moju mamičku ale tiež na moju starú mamu, ktorá už dávno nie je medzi nami,bohužiaľ, a vždy mi bude chýbať.  Ale o tom, toto rozprávanie nie je.        Je však o nádhernej žene, ktorú som spoznala len včera, ale mám mnoho dôvodov ju obdivovať. O tom písať nebudem, že priviedla na svet "дар природы - dar prírody" ako  to ona sama nazýva. Vychovala  osobu, skvelé dievča, s ktorou som žila 10 krásnych mesiacov a stala sa mojou sestrou, ktorú som nikdy nemala. Predala mi príbehy. Z jej rodného Ruska; dospievanie pri mory, ktoré jej tak chýba; zvierajúc prsteň, ktorý v ňom niekoľkokrát stratila,ale nevzdala sa, znovu a znovu ho našla medzi vlnami; zlaté hodinky na ľavej ruke, ktoré prežili pár desaťročí, príjemných i nepríjemných...

 Otvorím si internetový prehliadač, zadám heslo; "napadnutia a znásilnenia" . Objavia sa mi desiatky, čo ba i stovky odkazov na túto tému. „Gang znásilnil takmer 50 tínedžeriek! Najmladšia mala 13 rokov.“ „Beštiálny čin šokoval Košice: 10 ročné dievča mal znásilniť celý gang tinédžerov“,“Nočný úchyl znásilňoval slepé a hluché babky“ a mnoho mnoho iných prípadov, pri ktorých nám rozum zastáva. Ale nechýbajú tam ani članky ; "Ako mám postupovať, keď som sa stal obeťou fyzického útoku?" či ; "Ako sa cíti obeť znásilnenia?" a rôzne diskusie ,ako ,kto vníma znásilnenie a napadnutie niekoho. Neverili by ste, aké názory sa niekedy môžu objaviť. Zdalo by sa, že na tieto chúlostivé otázky,máme snáď všetci rovnaký názor, ale nie je všetko ako sa zdá. Nájdu sa tam aj takí, ktorí tieto činy ,dúfajme len slovne, podporujú. Asi žiadne prekvapkanie, keď poviem, že podľa štatistík, je väčšina trestných činov násilia na jednotlivcovi páchaných...

  Keď ste osamote, obkolesený len stenami a prázdnym tichom, máte naozaj konečne čas s čistou hlavou popremýšľať nad vecami, ktoré sú vo vašej hlave ukryté. Mnohokrát ani sami nevieme, nad čím všetkým vlastne premýšľame, až do chvíle kým nenadíde moment  tichého prázdna. Začnem otázkami ako "Čo budem dnes robiť?" , ktoré neskôr prechádzajú do "Prečo som vlastne tu?" až zistíme , že vlastne filozofujeme nad ničím, ako je "Kto som? Prečo som?".Je ťažké byť sám? Obkolesená ničím, občasným škvŕkaním v žalúdku, vlastným nádychom, zvukom prehriateho notebooku či hlasné trápenie starej chladničky, ktorá sa ešte snaží fungovať na plné obrátky. V hlave mi behá len to, že som tu možno už len poslednych pár dní, pretože sen ktorý som si budovala, sa možno rozplynie.   Milujem toto mesto. Ak mám slovami vyjadriť prečo, je to ťažké. Praha vo mne objavila niečo, čo som sama nevedela, že mám. Neviem ako to nazvať, pretože je to zmiešanina niekoľkých...