Zobudila som sa opäť do nádherného, slnečného a teplého dňa. Čo môže byť krajšie,ako pocit výjsť na terasu v chabej halenke a cítiť ako vám slnečné lúče hladkajú tvár a cítite, medzi cigaretovým dymom, keďže spolubývajúce si vyšli na prvú rannú, aj ten krásny skoro letný vzduch popreplietaný vôňov kvetov a plodov, nie práve ideálne pre alergikov. Od Vltavy veje príjemný vetrík, navôkol vás obkolesil štebot vtákov, nepýtajte sa ma akých, lebo nie som zoológ, je to proste pohoda. V takéto rána si poviem milujem svoj život. Vstávate aj vy s pocitom, že všetko, čo máte je každým dňom viac?   Medzi zvukom španielskej balady, dymom, ktorý vyfukujem, slnečným lúčom na mojom pleci, občasným vánkom v mojich vlasoch, víria moje myšlienky, nad všetkým možným. Niekto nám poskytol niečo tak vzácne. Čas. Uvedomujeme si vôbec, aké je mať niečo také v rukách? Mohli by sme opisovať všekto, čo nás obklopuje. Len okamih, moment, ktorý plynie. Môže...

    Som cynická? Alebo som len zažila sklamanie z lásky? A ktovie čo je to vlastne? Je tu snáď nejaký expert? Láska ako slovo, je pre mnohých len bezváhovým. Slovom do vetra a mnohí ho používajú príliš mnohokrát. Iným je zas zaťažko vysloviť tie dve zázráčné slovíčka, ktoré sú tak dôležite. Milujem ťa. Ona však nie je len o tom, aby to niekto vyslovil. Je o tom aby sme ju cítili a keď ju naozaj cítime, nie je potrebné o tom premýšľať, nie je potrebné ho vyslovovať príliš často a už vôbec nie je potrebné o tom čítať knihy a presviedčať samých seba, že na svete všetko riadi láska. Lebo nás riadi odjakživa. Prečo je pre ľuďí akosi jednoduchšie veriť v lásku a v dobro, vo vnútornú silu, keď o tom čítajú knihy? Či sledujú hollywoodske filmy? Nie je naopak niečo v neporiadku, keď si to človek neuvedomí sám?  Je možné neveriť v lásku, ktorú sme verili, pretože sme tú lasku nedostali späť tak ako sme chceli. Popritom veriť v lásku ako...

    Vo svojích dokumentoch som natrafila na staršiu úvahu. Páči sa mi, a tak sa o ňu s vami podelím...   Človek občas hľadá nejaký citát, ktorý možno vyjadrí presnejšie, na čo myslíme. Tentokrát sa mi však ani jeden nepáči. Nie som ako Alexander Dumas a nedefinujem priateľstvo tak, ako znie motto mušketierov. Všetci asi poznáme to staré pekné; "Priateľstvo je ako zlatá niť...." Ale niekedy je to asi len pozlátený špagát a nedá sa už uviazať, nielenže na uzol, ale ani na malú putku...   K tomu aby ste ma chápali ma musíte poznať. Aspoň trošku. Nechcem sa hrať na niečo, čím nie som. Nie sme tu preto aby som rozprávala o tom aký bol môj život a ani nie preto, aby som sa chválila, nemám sa čím. Som na seba však hrdá! Nie preto, čo som dokázala, ale preto, že som sa naučila mať rada samú seba takú, aká som. Pretože, ak človek v živote niečo dokáže vlastným úsilím a s vedomím, že preto spravil všetko, čo bolo v jeho silách, potom si myslím, že človek...